HISTÓRIA

Začnime túto akciu Tomáša Petřivého pekne od začiatku, vlastne od počiatku: – Riekol im Pilát: „Čo teda urobím s Ježišom, ktorý sa menuje Kristus?” Odpovedali všetci: „Ukrižovať ho!” On riekol: „Čože urobil zlého?” Ale oni tým hlasnejšie kričali: „Ukrižovať Ho!”
Keď Pilát videl, že už nič nepomôže, ba že je vzbura vždy väčšia, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a riekol: „Čistý som od krvi tohto Spravodlivého; zodpovednosť je na vás!” Odpovedal všetok ľud: „Krv Jeho na nás a naše dietky!” Potom prepustil Barabáša, Ježiša však dal zbičovať a vydal Ho, aby Ho ukrižovali. – Takto je to zaznamenané v Evanjeliu podľa Matúša.

Pravdepodobne – plus mínus – v roku 1979 vybral sa Tomáš Petřivý s lavórom a mydlom k hlavnému vchodu do Justičného paláca v Bratislave, v ktorom totalitní Piláti nespravodlivo súdili a odsudzovali nedbajúc na hygienu tela ani svedomia. Justičný palác bol už vtedy osvedčenou značkou justičných vrážd a iných neodvolateľných rozsudkov. Kto by si v tom zhone stihol umyť ruky? Tomáš realizovaním akcie PILÁT, z ktorej sa zachovalo niekoľko čierno-bielych fotografií a čiernobielych spomienok, ponúkol jednu z možností.

Koniec sedemdesiatych rokov sa niesol v znamení „zavŕšenej normalizácie“, ktorá mala zahladiť stopy akéhokoľvek občianskeho odporu voči okupácii vojskami Varšavskej zmluvy pod taktovkou sovietskeho „veľkého brata“. Nádej, ktorá sa na jar vyliahla, definitívne zhasla pod okupačnou čižmou v auguste 1968. Tisíce ľudí museli opustiť svoje miesta v redakciách, na vysokých školách, či vo vedeckých ústavoch. „Bol to čas osobných tragédií, ponižujúcich sebakritík, verejných i neverejných urážok a šikanovania. Čas ideálny k odporu aspoň hŕstky neznormalizovaných a ku kompromisom neochotných občanov,“ napísal Oleg Pastier dva roky po Nežnej revolúcii.

Zo súkromných aktivít spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov či divadelníkov sa postupne a celkom prirodzene sformovalo čosi, čo právom nesie názov „paralelná kultúra“, alebo ak chcete – underground. Jeho prejavy smerom k hŕstke zasvätených boli rôzne. Organizovali sa nelegálne výstavy, bytové semináre, tajné divadelné predstavenia či koncerty, no a samozrejme – začala sa vydávať aj samizdatová literatúra. Na kolene. V utajení. Bez dnešných technických vymožeností.

Najaktívnejší boli českí literáti – prvé samizdatové edície a časopisy založili už na začiatku sedemdesiatych rokov. Osobný kontakt so spisovateľmi z okruhu pražského undergroundu a Charty 77 bol určujúci aj pri formovaní skupiny nadšencov bratislavského samizdatového časopisu KONTAKT. Koncom roka 1980 sa stretla prvá redakčná rada Kontaktu, ktorú tvorili: Ján Budaj, Igor Kalný, Vladimír Archleb, Jaroslav Štuller, Jiří Olič, Oleg Pastier a Tomáš Petřivý.

31. marca 1981 vyšlo prvé číslo Kontaktu, v ktorého úvodníku si čitatelia mohli prečítať aj tieto slová: „Prečo Kontakt? Toto slovo vysvetľuje Slovník cudzích slov ako ,dotyk, styk, súčinnosťʻ. Myslíme si, že je to dosť obsiahle a dostačujúce vysvetlenie. Časopis Kontakt má byť akýmsi ,dotykomʻ pre ľudí, ktorí chcú svoje práce zverejniť aspoň touto formou, formou neoficiálnou.“ Ďalej úvodník kladie otázku, ktorá z veľkej časti popisuje motiváciu autorov uverejňovať práve v samizdate: „Kto z normálne uvažujúcich ľudí je dnes ochotný publikovať v oficiálnych periodikách?“

Rok 1981 znamenal aj rozšírenie kontaktov s českými samizdatovými aktivistami (najmä s Egonom Bondym), no kroky „Bratislavčanov“ čoraz častejšie smerovali aj do Poľska. Tamojšie hnutie Solidarność napĺňalo nádejou nielen Poliakov, ale aj zvyšok východného bloku. V máji 1981 štátna moc zadržala na hraniciach takzvaný „francúzsky kamión“, ktorým sa do Československa pašovala „závadná“ literatúra. Po tomto incidente skončilo vo väzení desať disidentov, medzi nimi aj Milan Šimečka.

Druhé číslo Kontaktu vyšlo v júni 1981. Redakčná rada sa rozšírila o nového člena – z vojny sa vrátil prozaik a neskorší novinár Martin M. Šimečka. Do konca roka vyšli ešte tri čísla Kontaktu: letné číslo Kontakt k vode (aj s nepodpísaným úryvkom prózy Večne je zelený Pavla Vilikovského), septembrové číslo, ktoré zostavila paralelná redakcia (Ján Langoš, Martin Klein, Boris Lazar) a Vianočné, o ktoré sa zas postarali autori katolíckeho disentu z okruhu Františka Mikloška.

Druhý ročník Kontaktu sa začal písať v posledný marcový deň roku 1982, kedy sa objavilo piate číslo. Nehybnosť pokračovala naďalej, no underground víril činorodosťou na všetkých možných frontoch.

Aký bol vlastne okruh čitateľov Kontaktu? Šíril sa najmä medzi spoľahlivými priateľmi a pár exemplárov si vždy našlo cestu aj do Prahy. Časopis koloval v okruhu dôveryhodných ľudí, ktorí vlastne tvorili čitateľskú základňu.

Začiatok osemdesiatych rokov sa vyznačoval explóziou odchodov ľudí z okruhu samizdatu do zahraničia, ako aj neutíchajúcim tlakom zo strany štátnej moci, ktorého cieľom boli literáti, výtvarníci i hudobníci. V rokoch 1982 a 1983 vyšli spolu ďalšie tri čísla časopisu Kontakt – to z 8. decembra 1983 bolo posledné – časopis koncom tohto roka zanikol. Ako s odstupom času videl dôvody konca Kontaktu spisovateľ a publicista Martin M. Šimečka? „Dnes si myslím, že to nebolo ani tak vinou režimu, ktorý sa síce snažil vypátrať pôvodcov týchto na stroji klepaných periodík a občas pohrozil represiami, ale vinou únavy z takejto komunikačnej formy.“

Zánik Kontaktu však v žiadnom prípade neznamenal aj koniec slovenského samizdatu. V rokoch 1983 – 1985 vychádzal samizdatový časopis ALTAMIRA. Jeho redaktormi a vydavateľmi boli Martin Klein, Ján Langoš a Boris Lazar. Publikovali v ňom okrem iných aj Tomáš Petřivý či Milan Šimečka. Vyšli celkovo tri čísla, ktoré mali priemerne sedemdesiat strán vo formáte A4.

Aktivisti z okruhu časopisu Kontakt sa v ďalších rokoch sústredili hlavne na vydávanie kníh, ktoré nebolo organizačne až tak náročné ako vydávanie časopisu. Desiatky na stroji opísaných kníh kolovali v okruhu dôveryhodných čitateľov a udržiavali pahrebu samizdatu nažive. Medzi autormi, ktorí sa objavili v samizdatových vydaniach boli napríklad George Orwell, Henry Miller, Milan Šimečka, Ivan Kadlečík či Bohuslav Reynek.

V rokoch 1981 – 1989 vyšlo len v okruhu Olega Pastiera a jeho najbližších spolupracovníkov viac ako 150 samizdatových titulov. Ak si predstavíme proces vzniku na stroji opísanej knihy a uvedomíme si, že vzniku týchto titulov pracovali nanajvýš traja či štyria ľudia, je toto číslo viac ako obdivuhodné.

Koncom roku 1986 napokon vznikol projekt ďalšieho samizdatového časopisu, ktorý niesol názov FRAGMENT. Mal byť akýmsi kvalitnejším a profesionálnejším pokračovaním Kontaktu. Založili ho Jiŕí Olič a Oleg Pastier, interne spolupracovali František Mikloško, Ján Langoš, výtvarník Ľubo Rajt a básnik, prozaik a prekladateľ Pavel Řezníček.

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa sformovala skupina podobne zmýšľajúcich autorov aj v Košiciach. Zoskupenie Lesní speváci (neskôr The Nace), vydávalo vlastné samizdatové zborníky, napríklad Trinásta komnata, Hudba, Nace (všetky 1980), Nacelle (1983 a 1984) či Lesní speváci II (1985). Hýbateľom tejto skupiny bol najmä filozof Marcel Strýko a spolu s ním básnik Erik Groch.

V máji roku 1986 zomrel jeden z najvýraznejších predstaviteľov bratislavského samizdatu Tomáš Petřivý, básnik, prozaik, signatár Charty 77. Stalo sa to za dodnes nevysvetlených okolností, no s viac ako pravdepodobným prispením orgánov štátnej moci.

Prvé číslo Fragmentu vyšlo začiatkom roku 1987. Prinieslo texty Janka Silana i kapely Plastic People of the Universe.

V nasledujúcich dvoch číslach sa na pokračovanie objavili Navrávačky Dominika Tatarku, text, ktorý vznikol na základe nahrávok spoločného rozhovoru Evy Štolbovej a Dominika Tatarku redakčne upravili Ján Langoš a Martin M. Šimečka.

Fragment sa začal profilovať ako žánrovo pestrý časopis – okrem prózy či poézie tu mali svoje miesto literárna i výtvarná kritika, esej, výtvarné umenie i fotografia (nakoľko to len vtedajšie technické možnosti dovoľovali).

Paralelne s časopisom Fragment začal v roku 1987 vychádzať v Bratislave aj časopis K, ktorý redigovali Martin M. Šimečka a Ivan Hoffman. Tieto dva časopisy sa začiatkom roku 1988 zlúčili a vytvorili spoločný časopis FRAGMENT K. Stálymi spolupracovníkmi a prispievateľmi boli Miroslav Kusý, Hana Ponická, František Mikloško, Milan Šimečka, Jozef Jablonický, Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík a mnohí iní.

V roku 1987 vyšiel aj polooficiálny ekologický zborník Bratislava/nahlas, pod ktorým bolo podpísaných 23 autorov a autoriek (Budaj, Filková, Flamik, Gál, Gindl, Huba, Kaliská a i.). Hoci sa zborník zaoberal predovšetkým témami spojenými s ochranou životného prostredia, svojím dosahom rozvíril aj politickú a spoločenskú diskusiu.

Koncom novembra 1987 zomrel jeden z najbližších spolupracovníkov bratislavských samizdatových časopisov, výtvarník Igor Kalný. Jeho pečiatkové grafiky (detskými prasiatkami ilustroval samizdatové vydanie Orwellovej Farmy zvierat) sa stali jednou z ikon bratislavského undergroundu, podobne ako veľkoformátové „telovky“ z posledného obdobia jeho života.

Začiatkom roku 1988 vyšlo prvé „zlúčené“ číslo časopisu FRAGMENT K, ktorému predchádzala porada u Martina M. Šimečku za účasti Ivana Hoffmana, Hany Ponickej, Jiřího Oliča, Milana Šimečku, Miroslava Kusého, Jozefa Jablonického, Dušana Mišuna, Marty Frišovej a Olega Pastiera. Dohodla sa koncepcia, technické prevedenie, možnosti distribúcie….

25. marca 1988 totalitná moc za kvílenia sirén rozohnala ohlásené pokojné zhromaždenie katolíkov na Hviezdoslavovom námestí vodnými delami a obuškami. Väčšina príspevkov druhého čísla Fragmentu K tak prirodzene reagovala práve na marcové udalosti, ktoré vošli do dejín pod názvom Sviečková manifestácia.

„Rok 1988 bol prvým rokom výraznejšieho sa prebúdzania uspatej spoločnosti. Občania odvážnejšie protestovali proti praktikám komunistov a eštebákov, množili sa protestné petície, vznikali ďalšie a ďalšie ohnivká v reťazi nezávislých občianskych aktivít. A reakcia komunistickej moci bola jednoznačná – násilie a väzenia,“ spomína Oleg Pastier dva roky po Nežnej revolúcii. Od októbra prebiehali rozsiahlejšie represie Štátnej bezpečnosti namierené voči ľuďom spojeným s Fragmentom K. Čoraz častejšie boli domové prehliadky, prehliadky na pracovisku či výsluchy na „Februárke“.

Aj napriek neustálemu a neustávajúcemu tlaku štátnej moci sa však v roku 1988 podarilo vydať štyri čísla Fragmentu K.

V roku 1988 začal vychádzať samizdatový časopis Bratislavské listy, ktorý vznikol v širokom podhubí katolíckeho disentu. Samizdatové portfólio tohto okruhu bolo mimoriadne bohaté, no Bratislavské listy (redaktormi boli okrem iných J. Čarnogurský, F. Mikloško či J. Langoš) boli prejavom toho, že aktivisti tajnej cirkvi preniesli svoju pozornosť aj do roviny spoločenskej.

Rok 1989 začal takzvaným „Palachovým týždňom“. Pripomienka „živej pochodne“ Jana Palacha z januára 1969, ktorý sa na protest proti okupácii zaživa upálil v Prahe pred Národným múzeom, sa skončila brutálnymi zásahmi eštebákov a ľudových milicionárov. Väznice sa opäť zaplnili.

V apríli 1989 sa v Pukanci u Ivana Kadlečíka stretli viacerí perzekvovaní českí a slovenskí spisovatelia, medzi nimi Ludvík Vaculík, Ivan Klíma, Pavel Hrúz, Eva Kantůrková, Miroslav Zikmund, Jiří Hanzelka a iní. Hovorilo sa o uväznenom Havlovi, o samizdate, jedol sa guláš, pilo sa víno, hrala kapela…

V máji 1989 vyšlo druhé číslo Fragmentu K. Z veľkej časti bolo venované pamiatke Dominika Tatarku, ktorý zomrel 10. mája 1989. Jeho pohreb sa zmenil na zvláštnu manifestáciu sily vyčerpanej Štátnej bezpečnosti – z Fragmentu K sa ho zúčastnil len Martin M. Šimečka, ktorý sa dva dni pred pohrebom ukryl pred eštebákmi, ostatní si pohreb preventívne odsedeli na „Februárke“.

V auguste putovala do väzenia tzv. „Bratislavská päťka“ za verejne deklarovaný záujem položiť vence na miesto, kde bola v auguste 1968 ruskými okupantmi zavraždená Danka Košanová. Išlo o H. Ponickú, M. Kusého, J. Čarnogurského, A. Seleckého a V. Maňáka.

Tretie číslo Fragmentu K, ktoré bolo pripravené na november 1989, už nevyšlo. Nežná revolúcia, ktorá sa začala 17. novembra 1989, ukončila jednu etapu samizdatovej literatúry i československého undergroundu.